Úvod a epidemiológia

Kľúčna kosť slúži ako opora a pohyblivosť hornej končatiny. Slúži ako prechodný bod medzi ramenným pletencom a trupom tela a spája hornú končatinu s osovým skeletom. Okrem toho slúži na ochranu podkolenných ciev a ramenného pletenca(Balčík a kol. 2013).
Medzi kostným kĺbom sa nachádza fibrokartilaginózny vnútrokĺbový disk rôznej veľkosti a tvaru, ktorý slúži na korekciu kostných inkongruencií medzi konkávnym akromiálnym povrchom a konvexnou distálnou klavikulou. Degenerácia disku sa môže začať už v druhom desaťročí života a často vedie k tomu, že na začiatku dospelosti z neho zostane len fibrokartilaginózny zvyšok(Menge a kol. 2014).
Hoci zranenia sú častou príčinou bolesti ACJ, artritída je zvyčajne hlavnou príčinou bolesti a vzniká ako dôsledok neustáleho zaťažovania kĺbu, často u ľudí, ktorí opakovane vykonávajú činnosti spojené so zdvíhaním nad hlavu(Buss a kol. 2003).

Počas vyšetrenia je dôležité vylúčiť zlomeninu kľúčnej kosti alebo závažné oddelenie AC kĺbu. Zlomeniny kľúčnej kosti tvoria 2,6-5 % všetkých zlomenín a ich mechanizmus vzniku je podobný ako pri poranení DK(Melenevsky et al. 2011).

Odlúčenie akromioklavikulárneho kĺbu sa klasifikuje podľa závažnosti na základe Rockwoodovej klasifikácie:
I: AC väz natiahnutý
II: Čiastočné pretrhnutie AC väzov
III: Úplná ruptúra AC väzov a korako-klavikulárnych (CC) väzov
IV: Kľúčna kosť posunutá dozadu cez akromion
V: Kľúčna kosť posunutá tesne pod kožu
VI: Kľúčna kosť pod korakoidom (veľmi zriedkavé!)

V literatúre existuje zhoda, že stupeň I-III (podľa Rockwoodovej klasifikácie) sa rieši konzervatívne a stupne IV-VI sa riešia chirurgicky(Reid et al. 2012).
Mechanizmus poranenia sa uvádza buď pád na hrot ramena, alebo na vystretú ruku.

Epidemiológia

Van der Windt a kol. (1995) zistili v holandskej skupine 349 pacientov s ťažkosťami v oblasti ramena (obmedzenie horizontálnej addukcie, bolesť v oblasti AC kĺbu a/alebo dermatómu C4) jednoročnú prevalenciu akromioklavikulárneho syndrómu 4 %.
Östör et al. (2005) hodnotili 131 pacientov s bolesťou ramena v anglickej skupine počas jedného roka a zistili 24 % prevalenciu patológie AC kĺbu.
Rozdiely medzi týmito zisteniami možno vysvetliť rozdielnymi diagnostickými kritériami, ktoré boli použité a ktoré boli prísnejšie v štúdii Van der Windt a kol. (1995).
Dá sa teda predpokladať, že štúdia Östör et al. (2005) uvádza vysokú mieru falošne pozitívnych výsledkov, keďže klasifikovali patológiu AC kĺbu len na základe bolestivej horizontálnej addukcie.

Pri podvrtnutí AC kĺbu Hibberd a kol. (2016) zistili mieru výskytu 1,72 prípadov na 10 000 športovcov.  Najviac podvrtnutí bolo zaznamenaných vo futbale (50,4 %), nasledoval ľadový hokej (34,6 %), zápasenie a počas súťaže (66,0 %). Pomer mužov a žien bol 4,67, pričom väčšina podvrtnutí bola spôsobená kontaktom s hráčom (54,7 %) a následne kontaktom s povrchom (29,0 %).
Miera rekurencie bola až 9,7 %, pričom 1 % všetkých podvrtnutí si vyžadovalo operáciu.

Uvedomte si, že diagnostické zobrazovanie AC kĺbu môže byť zavádzajúce. Jordan et al. (2002) zistili, že jediná štatisticky významná korelácia bola medzi vysokým signálom v distálnej kľúčnej kosti a klinicky zistenými degeneratívnymi zmenami. Ďalej uvádzajú, že existuje slabší vzťah medzi tekutinou v kĺbe a klinickým vyšetrením a medzi narastajúcimi degeneratívnymi zmenami a postupujúcim vekom. Inak sa nezistil žiadny podstatný vzťah medzi žiadnou z ostatných abnormalít MRI a klinickým obrazom.
Okrem toho Girish et al. (2011) vyšetrili 51 asymptomatických ramien u mužov (priemerný vek 56 rokov, rozpätie 40-70 rokov) a zistili prevalenciu osteoartrózy AC kĺbu v 65 % všetkých prípadov.