Úvod

Beh zostáva jednou z najdostupnejších a najrozšírenejších foriem fyzickej aktivity na celom svete. Napriek pokroku v monitorovacích technológiách vrátane širokého používania nositeľných zariadení GPS na sledovanie tréningovej záťaže sa výskyt zranení súvisiacich s behom neznížil. Zranenia sú naďalej hlavným faktorom, ktorý vedie jednotlivcov k prerušeniu behu, čo zdôrazňuje dôležitosť pochopenia mechanizmov, ktoré sú základom týchto stavov.

Tréningová záťaž sa tradične hodnotí v rámci týždenného rámca, najčastejšie pomocou pomeru akútnej a chronickej záťaže (ACWR), ktorý sa vypočíta porovnaním tréningovej záťaže z posledného týždňa s priemernou týždennou záťažou z predchádzajúceho mesiaca. Tradičné modely pracovnej záťaže nemusia zachytávať najúčinnejšie stratégie prevencie bežeckých zranení za predpokladu, že nadmerné zvýšenie záťaže v priebehu jedného týždňa predurčuje športovcov k nadmerným zraneniam. Nové dôkazy však naznačujú, že obdobie zraniteľnosti pri behu môže byť podstatne kratšie. Konkrétne sa zdá, že náhle zvýšenie bežeckej vzdialenosti v rámci jedného tréningu zohráva rozhodujúcu úlohu pri vzniku zranení.

Táto prieskumná štúdia predstavuje potenciálnu zmenu paradigmy: prechod od týždenného modelu k modelu jedného sedenia na pochopenie tréningového zaťaženia a rizika zranenia u bežcov. Takýto rámec môže poskytnúť fyzioterapeutom presnejšie nástroje na prevenciu bežeckých zranení usmerňovanie riadenia záťaže a rehabilitácie v klinickej praxi. 

Metódy 

V tejto longitudinálnej prieskumnej štúdii boli použité údaje zo štúdie Garmin-RUNSAFE Running Health s 18-mesačným obdobím sledovania (júl 2019 až január 2021). Zápis sa uskutočnil v období od júla do decembra 2019. Štúdia bola nahlásená v súlade s usmerneniami STROBE pre observačné štúdie a štatistická analýza, interpretácia a podávanie správ boli overené pomocou kontrolného zoznamu CHAMP.

Nábor bežcov sa uskutočnil prostredníctvom bulletinov spoločnosti Garmin, európskych bežeckých klubov a časopisov. Na zaradenie sa brali do úvahy tí, ktorí súhlasili a vyplnili registračné dotazníky.

Kritériá zaradenia:

1. Používanie zariadenia Garmin GPS s údajmi nahranými prostredníctvom aplikácie Garmin Connect.
2. Ochota vyplniť týždenné dotazníky o stave zranenia a anatomickej lokalizácii.

Kritériá vylúčenia:

1. Prítomnosť muskuloskeletálneho problému na východiskovej úrovni.
2. Nevyplnenie základných alebo týždenných dotazníkov.
3. Žiadna zaznamenaná bežecká aktivita.
4. Hlásenie zranenia počas sledovania bez uvedenia, či bolo traumatického alebo opakovaného pôvodu.
5. Viac ako 10 dní medzi vlastným nahláseným zranením a posledným zaznamenaným bežeckým tréningom.
6. Vykonávanie bežeckých tréningov len pod alebo nad vopred definované vzdialenosti (menej ako 500 m alebo viac ako 100 km).

Postup 

V základných dotazníkoch sa zisťovali demografické údaje (vek, pohlavie, výška, hmotnosť), bežecké skúsenosti a anamnéza predchádzajúcich zranení. Týždenné dotazníky zachytávali stav zranenia a anatomickú lokalizáciu problémov. Údaje o bežeckej aktivite vrátane vzdialenosti za reláciu sa automaticky zaznamenávali pomocou zariadení Garmin s podporou GPS a prenášali sa prostredníctvom aplikácie Garmin Connect. Prostredníctvom systému založeného na API (Health API) sa tieto údaje bezpečne prenášali na servery Aarhuskej univerzity a výskumnej skupiny RUNSAFE.

Expozícia

V štúdii sa expozícia merala predovšetkým ako pomer medzi vzdialenosťou daného bežeckého tréningu a najdlhším tréningom absolvovaným v predchádzajúcich 30 dňoch. Tento pomer vyjadroval, o koľko bežec prekročil alebo nedosiahol svoje predchádzajúce maximum. Napríklad beh na 12 km po predchádzajúcom maxime 8 km sa rovnal pomeru 1,5 (50 % nárast).

Na lepšie zachytenie rizika úrazu boli relatívne zmeny klasifikované takto:

1. Regresia alebo ≤10 % nárast (referencia)
2. Malý nárast (>10-30% nárast)
3. Mierny nárast (>30-100% nárast
4. Veľký skok (>100% nárast, t. j. zdvojnásobenie vzdialenosti)
5. Nie je možné (NP) - ak neexistovala žiadna predchádzajúca referenčná relácia

Okrem zmien v jednotlivých sedeniach sa vypočítali aj tradičné miery pracovného zaťaženia:

• Pomer akútnej a chronickej pracovnej záťaže (ACWR): Celková vzdialenosť za 1 týždeň ÷ priemer predchádzajúcich 3 týždňov.
• Pomer týždeň-týždeň: Celková vzdialenosť za 1 týždeň ÷ celková vzdialenosť za predchádzajúci týždeň.

Na kategorizáciu špicov v oboch modeloch sa použili rovnaké hraničné hodnoty (10 %, 30 %, 100 %).

Primárnym výsledkom bolo prvé vlastné nahlásené zranenie súvisiace s nadmerným používaním pri behu. Traumatické zranenia (napr. z pádov alebo zvratov) sa považovali za konkurenčné riziká.

Výsledky 

Stav zranenia sa hodnotil každý týždeň prostredníctvom automatizovaných dotazníkov. Bežci sa klasifikovali ako:

1. Bez zranení
2. Bez zranení, ale s problémami (bolesť/podráždenie bez obmedzenia behu)
3. Zranenie (bolesť/podráždenie pri zníženom objeme, intenzite alebo frekvencii behu)

Na účely analýzy sa za bežcov, ktorí dosiahli výsledok, považovali len tí, ktorí sa klasifikovali ako zranení (kategória 3). Každý účastník bol ďalej požiadaný, aby uviedol, či bolo zranenie spôsobené nadmerným používaním (netraumatické) alebo traumatickými príčinami. Ak zranenie nebolo nahlásené presne v deň bežeckého tréningu, bolo namiesto toho spojené s posledným tréningom ukončeným v priebehu predchádzajúcich 10 dní, pričom všetky zranenia nahlásené viac ako 10 dní po poslednom tréningu boli vylúčené. Táto definícia výsledku bola v súlade s konsenzuálnym vyhlásením o bežeckých zraneniach a dotazníkom výskumného centra Oslo Trauma Research Center.

Zmiešavajúce premenné 

Štúdia sa zaoberala možnými zámenami pomocou smerového acyklického grafu (DAG) na vizualizáciu kauzálnych predpokladov. Zahrnuté mätúce faktory boli predchádzajúce problémy súvisiace s behom, index telesnej hmotnosti (BMI), pohlavie, vek a roky bežeckých skúseností. Predchádzajúce problémy sa brali do úvahy, pretože sú dobre známym rizikovým faktorom pre budúce zranenia a môžu ovplyvniť bežeckú vzdialenosť. Rozdiely medzi pohlaviami boli spojené s rozdielmi v riziku zranenia, intenzite a trvaní behu. Vyšší BMI zvyšuje mechanické zaťaženie muskuloskeletálnych štruktúr a je neustále spojený so zvýšeným rizikom zranenia. Vek a bežecké skúsenosti boli tiež zahrnuté vzhľadom na ich preukázané súvislosti s vývojom zranení. Veľký počet zranení v súbore údajov zabezpečil dostatočnú štatistickú silu na zohľadnenie týchto premenných.

Štatistické analýzy budú ďalej rozobrané v časti Talk nerdy to me. 

Výsledky

Do štúdie bolo zaradených 5205 bežcov, z ktorých väčšina pochádzala z Európy a Severnej Ameriky. Väčšinu tvorili muži (77,9 %) s priemerným vekom 45,8 roka a priemerným BMI 24,2 kg/m². Účastníci mali v priemere takmer desaťročnú bežeckú prax a boli sledovaní v priemere počas 80 bežeckých tréningov, čo predstavuje celkovo viac ako pol milióna tréningov.

Počas sledovaného obdobia 35 % bežcov nahlásilo zranenie súvisiace s behom. Z nich 72 % bolo klasifikovaných ako nadmerné zranenia a 28 % ako traumatické zranenia. Zranenia boli zvyčajne hlásené buď v ten istý deň ako beh, alebo do jedného až dvoch dní po ňom. Po 200 tréningoch približne 30,5 % bežcov utrpelo nadmerné zranenie a 12 % traumatické zranenie.

Hlavným zistením analýzy bolo, že náhly nárast vzdialenosti prekonanej počas jedného bežeckého tréningu bol jednoznačne spojený s vyšším rizikom nadmerných zranení. V porovnaní s postupným zvyšovaním o 10 % alebo menej sa riziko výrazne zvýšilo v závislosti od veľkosti skoku:

• Malý nárast: riziko sa zvýšilo o 64 % (HRR = 1,64)
• Mierny nárast: riziko sa zvýšilo o 52 % (HRR = 1,52)
• Veľký nárast: riziko sa viac ako zdvojnásobilo (HRR = 2,28)

Naopak, keď sa týždenný objem tréningu hodnotil pomocou pomeru akútnej a chronickej pracovnej záťaže (ACWR), nárasty bežeckej záťaže sa javili ako ochranné a boli spojené s nižším rizikom zranenia. Keď sa však ako metrika použila zmena z týždňa na týždeň, nezistila sa žiadna významná súvislosť s rizikom zranenia.

Následne analýzy citlivosti s použitím alternatívnych definícií výsledkov a hraničných hodnôt potvrdili, že zvýšenie bežeckej vzdialenosti počas jedného sedenia dôsledne zvyšuje riziko zranení súvisiacich s behom. Dokonca aj relatívne malé zvýšenie, od 1 % do 10 % nad predchádzajúce vzdialenosti, bolo spojené s vyššou mierou zranení.

Otázky a myšlienky

Zaujímavé je, že súvislosť medzi nárastom pracovnej záťaže a rizikom zranenia nesleduje jednoduchý lineárny trend. Malé výkyvy boli spojené so 64 % vyšším rizikom zranenia, stredné výkyvy s 52 % nárastom a veľké výkyvy so 128 % nárastom. Hoci tento nelineárny vzťah zostáva predmetom diskusií - čomu sa venuje nasledujúci odsek - zistenia stále zdôrazňujú hodnotu postupného prístupu k tréningovej progresii. Napríklad po behu na 10 km sa vo všeobecnosti považuje za bezpečné zvýšiť nasledujúcu reláciu maximálne o 10 % (približne 1 km), zatiaľ čo väčšie skoky výrazne zvyšujú riziko zranenia. Keďže bežci na vzdialenosť často menia svoj týždenný tréning tak, že kombinujú dlhé tréningy s nízkou intenzitou s kratšími tréningami s vysokou intenzitou (ako sú intervaly), sledovanie zmien na základe jednotlivých tréningov nemusí byť zmysluplné. V tomto kontexte by pomer akútnej a chronickej pracovnej záťaže (ACWR) mohol poskytnúť vhodnejšie meradlo pre prevenciu bežeckých zranení.

Fyzioterapeuti by si mali uvedomiť, že tréningová vzdialenosť je len jedným z mnohých faktorov ovplyvňujúcich prevenciu bežeckých zranení. Hoci štúdia zohľadňovala premenné, ako je BMI a pohlavie (pričom BMI zostáva obzvlášť diskutovaný vo vzťahu k zraneniam), iné potenciálne zmätočné faktory - najmä biomechanické faktory - neboli zahrnuté. Je to dôležité, pretože jeden prehľad nezistil žiadne konzistentné biomechanické rizikové faktory, pravdepodobne v dôsledku rôznorodej kvality štúdií a nešpecifických definícií zranení, zatiaľ čo iný prehľad identifikoval biomechanické asociácie špecifické pre zranenia u bežcov na dlhé trate. Napokon tento prehľad článkov ponúka praktické poznatky o biomechanických rizikových faktoroch relevantných pre prevenciu zranení súvisiacich s behom.

Dalo by sa očakávať, že vzťah medzi bežeckou vzdialenosťou a rizikom zranenia bude mať lineárny priebeh, pričom väčšie zvýšenie vzdialenosti povedie k proporcionálne vyššiemu riziku zranenia. V tejto štúdii to však nebolo jasne pozorované, pravdepodobne preto, že neboli kontrolované všetky relevantné faktory súvisiace so zranením. Predovšetkým premenné vonkajšej záťaže neboli plne zohľadnené: výsledky mohli ovplyvniť zmeny prevýšenia, bežecký povrch, expozícia do kopca alebo z kopca, kadencia, dĺžka kroku a obuv. Širší prehľad o tom, ako možno hodnotiť riziká bežeckých zranení, nájdete v tomto prehľade štúdií

Nakoniec je potrebné zvážiť niektoré metodologické obmedzenia. Účastníci boli naverbovaní prostredníctvom Garmin Newsletter, čo je podskupina bežcov, ktorí nemusia odrážať všeobecnú bežeckú populáciu, keďže sú pravdepodobne lepšie informovaní o tréningovej záťaži, bežeckých zraneniach prevenciia optimalizácii výkonu. Okrem toho kategorizácia symptómov - napríklad označenie "bez zranenia, ale s problémami" - mohla byť mätúca a mohla vniesť zaujatosť.

Hovorte so mnou ako so šprtom 

Keďže išlo o prieskumnú štúdiu, autori vopred nevypočítali požadovanú veľkosť vzorky ani štatistickú silu. Zmeny v bežeckej vzdialenosti boli vyjadrené ako pomery (na základe nabehaných kilometrov), ale v analýze sa ako časová jednotka použili behy.

Na modelovanie vzťahu medzi tréningovou záťažou a zranením použili viacstavový Coxov regresný model. V tomto rámci sa bežci mohli pohybovať medzi piatimi "stavmi vystavenia" (ako sú definované v časti o vystavení), až kým nedošlo k zraneniu. Po vzniku zranenia - či už hlavného zranenia, ktoré je predmetom záujmu, alebo iného konkurenčného zranenia - sa bežec dostal do konečného stavu, z ktorého sa nemohol vrátiť, a jeho sledovanie sa skončilo.

Pomocou štatistickej diagnostiky (logaritmické grafy a Grambschov a Therneauov test) sa testovalo, či predpoklady modelu (proporcionálne miery rizika) platia. Na zlepšenie stability modelu boli vylúčené extrémne dátové body (relácie s nepravdepodobnými zmenami vzdialenosti, napr. > 900 %).

Keďže nebol vykonaný výpočet sily a extrémne údaje boli vylúčené, výsledky by sa mali interpretovať skôr ako prieskumné a vytvárajúce hypotézy než ako definitívne. Viacstavový Coxov model je robustná metóda na analýzu od času do udalosti s konkurenčnými rizikami, ale absencia úplnej kontroly všetkých faktorov a prieskumný dizajn obmedzujú silu kauzálnych záverov, ktoré možno vyvodiť.

Záverečné posolstvá

• Výkyvy v rámci jedného tréningu majú väčší význam ako týždenná záťaž: Táto prieskumná štúdia navrhuje prehodnotiť stratégie prevencie bežeckých zranení zameraním sa na nárasty v rámci jedného tréningu namiesto týždenných súčtov. Náhle zvýšenie bežeckej vzdialenosti počas jedného tréningu je silne spojené s vyšším rizikom nadmerného zranenia.

• Pomer týždenného pracovného zaťaženia môže byť zavádzajúci: Tradičné opatrenia, ako je pomer akútneho a chronického pracovného zaťaženia (ACWR), v tejto štúdii spoľahlivo nepredpovedali riziko zranenia. To naznačuje, že zameranie sa len na týždenné súčty môže prehliadnuť bezprostrednejšie riziká spojené s "príliš veľkým a príliš skorým" počtom úrazov v jednom behu.
• Postupná progresia je najbezpečnejšia: Pri príprave klientov na vzdialenostné ciele (napr. 10 km, polmaratón) im radšej odporučte, aby zvyšovali kilometráž na jedno sedenie o ~1 km, než aby robili veľké skoky. Tento konzervatívny prístup lepšie zodpovedá prevenciu bežeckých zranení dôkazom.
• Na individuálnych rizikových faktoroch stále záleží: Faktory, ako sú predchádzajúce zranenia, BMI, vek a pohlavie, ovplyvňujú riziko zranenia. Hoci je tréningová záťaž dôležitá, fyzioterapeuti by mali prijať holistické hodnotenie, ktoré zahŕňa aj tieto osobné charakteristiky.
• Biomechanické premenné a premenné týkajúce sa vonkajšej záťaže sú stále nedostatočne preskúmané: V tejto štúdii sa nevenovala pozornosť bežeckému povrchu, vystaveniu do kopca/do kopca, obuvi, kadencii a dĺžke kroku, ale môžu významne prispievať k riziku zranenia. Lekári by mali naďalej sledovať a upravovať tieto faktory v praxi.
• Poučte pacientov o načasovaní zranenia: Mnohé nadmerné zranenia sa objavili do 1 - 2 dní od "behu s hrotom". Vedenie bežcov k tomu, aby sledovali nielen to, ako ďaleko bežia, ale aj to, ako sa ich telo cíti v nasledujúcich dňoch, je praktickým nástrojom prevencie.
• Používajte zistenia ako usmernenie, nie ako striktné pravidlá: Keďže išlo o prieskumnú štúdiu, výsledky majú charakter hypotéz. Fyzioterapeuti by mali tieto poznatky kombinovať s klinickými odbornými znalosťami a kontextom pacienta, a nie ich uplatňovať ako rigidné limity.

Tento Klinický kurz Physiotutors vám pomôže zlepšiť vaše zručnosti v oblasti bežecká rehabilitácia a optimalizovať výsledky u pacientov.

Odkaz

Schuster Brandt Frandsen J, Hulme A, Parner ET, et alKoľko behu je príliš veľa? Identifikácia vysoko rizikových bežeckých tréningov v kohortovej štúdii 5200 osôbBritish Journal of Sports Medicine 2025;59:1203-1210.