Operantné dávkovanie aktivít pri chronickej bolesti: Čo skutočne ukazujú dôkazy?
Štandardizovaná operantná intervencia zameraná na rozvrhnutie aktivít zatiaľ neexistuje: všetkých 10 intervencií v 9 zahrnutých štúdiách sa líšilo obsahom, dĺžkou (2 – 11 sedení) a mierou individuálneho prispôsobenia
Počítanie hlasov poukázalo na trend k zlepšeniu fyzickej funkcie, no výsledky týkajúce sa bolesti a únavy boli na konci liečby nejednoznačné a pri dlhodobejšom sledovaní nekonzistentné
Istota dôkazov je pri každom klinickom výsledku veľmi nízka až nízka, preto zatiaľ nemožno vyvodiť jednoznačné závery o účinnosti
Úvod
Dávkovanie aktivít patrí medzi najčastejšie odporúčané stratégie samostatného zvládania chronickej bolesti a využíva sa v programoch na zvládanie bolesti, pri terapii postupne zvyšovanou záťažou a v kognitívno-behaviorálnej terapii (KBT). Pojem „dávkovanie aktivít“ však v klinickej praxi zahŕňa rôzne koncepty a definície. Predchádzajúci systematický prehľad nezistil pri operantných prístupoch k dávkovaniu aktivít významné zlepšenie v znižovaní bolesti. Dôvodom môže byť nedostatočná štandardizácia definovania a realizácie týchto intervencií.
Tento prehľad sa zameriava konkrétne na operantný prístup k dávkovaniu aktivity, pri ktorom sa vopred stanovujú kvóty na základe času, vzdialenosti alebo cieľov, namiesto prispôsobovania úrovne aktivity podľa príznakov. Tento prístup sa líši od pasívnejších prístupov riadených príznakmi, ako je šetrenie energie a teória funkčného rozsahu.
Ak ste niekedy pacientovi odporučili „robiť o niečo menej, než si myslíte, že zvládnete“ namiesto toho, aby ste mu povedali „plánujte si aktivitu pomocou dosiahnuteľných, vopred stanovených cieľov a nedovoľte, aby o tom, koľko toho urobíte, rozhodovali iba príznaky“, stretli ste sa s týmto rozdielom. Napriek širokému využívaniu v klinickej praxi sa operantné dávkovanie aktivity nikdy nestandardizovalo do podoby jasne definovanej intervencie. Tento prehľad ako prvý systematicky mapuje, čo tieto intervencie zahŕňajú, a hodnotí ich účinnosť.
Metódy
V tomto systematickom prehľade autori prehľadali 9 databáz do marca/apríla 2025 a vyhľadali všetky štúdie (RCT, štúdie realizovateľnosti/pilotné štúdie a kvalitatívne štúdie), ktoré hodnotili intervencie založené na operantnom dávkovaní aktivít u dospelých s chronickou bolesťou. Intervencie založené na šetrení energie a teórii funkčného rozsahu boli vylúčené. Viac informácií o kritériách zaradenia a vylúčenia uvádza nasledujúca tabuľka 1.
Zahrnutých bolo deväť jedinečných štúdií (11 článkov), ktoré skúmali 10 samostatných intervencií a zahŕňali 873 účastníkov. Štúdie skúmali operantné dávkovanie aktivít u ľudí s primárnou a sekundárnou bolesťou súvisiacou s osteoartrózou, fibromyalgiou, chronickou bolesťou krížov, chronickou rozšírenou bolesťou a syndrómom chronickej únavy (ME/CFS).
Dizajny štúdií boli veľmi rôznorodé: jedna randomizovaná kontrolovaná štúdia (RCT), tri pilotné RCT alebo RCT zamerané na posúdenie uskutočniteľnosti, jedna štúdia uskutočniteľnosti, jedna štúdia s dizajnom pred a po a tri kvalitatívne štúdie. Vzhľadom na značnú rôznorodosť štúdií nebolo možné vykonať metaanalýzu. Zistenia sa namiesto toho syntetizovali naratívne pomocou metódy počítania hlasov, v súlade s usmerneniami SWiM (Synthesis Without Meta-analysis) na vykazovanie výsledkov. Účinky sa klasifikovali podľa smeru, teda podľa toho, či došlo k zlepšeniu alebo zhoršeniu výsledkov.
Kontrolný zoznam TIDieR sa použil na posúdenie, ako podrobne boli opísané intervencie vrátane ich zdôvodnenia, cieľov, postupov, poskytovateľov, spôsobov realizácie, frekvencie a prípadného prispôsobenia alebo úprav. Napokon sa na posúdenie rizika skreslenia použili kontrolné zoznamy Joanna Briggs Institute, zatiaľ čo na vyhodnotenie miery istoty v kvantitatívne a kvalitatívne dôkazy sa použili rámce GRADE a GRADE-CERQual.
Výsledky
Všetkých 10 intervencií v deviatich zahrnutých štúdiách zahŕňalo základné operantné prvky opísané Nielsonom a kol.: stanovovanie kvót aktivity, plánovanie vopred a striedanie aktivity a odpočinku, respektíve využívanie prestávok na odpočinok. Prechod od cieľov viazaných na symptómy k cieľom viazaným na kvóty bol prítomný v 8 z 10 intervencií, používanie východiskových hodnôt v 5 z 10 a postupné zvyšovanie aktivity v 6 z 10. Dĺžka a intenzita sedení sa výrazne líšili: od 2 sedení po 45 minút až po 10 sedení po 3 hodiny a jedno posilňovacie sedenie.
Veľkosť vzorky sa pohybovala od 8 do 307 účastníkov. Štyri štúdie sa zamerali na primárne bolestivé stavy, dve skúmali sekundárnu bolesť spojenú s osteoartrózou a do zvyšných štúdií boli zaradení účastníci s chronickou bolesťou a/alebo únavou.
Sledované výsledky zahŕňali bolesť, fyzické fungovanie, duševné zdravie a úroveň fyzickej aktivity. Obdobia sledovania trvali od 4 týždňov do 6 mesiacov. V štyroch intervenciách bol operantný prístup súčasťou širších programov manažmentu bolesti (PMP). V štúdiách sa však systematicky neuvádzalo, do akej miery sa tieto programy osobitne zameriavali na reguláciu tempa aktivít.
Pri intenzite bolesti (5 štúdií, na konci liečby po 5 – 10 týždňoch): 5 zo 7 intervencií viedlo k zlepšeniu, 2 k zhoršeniu. V období od konca liečby po dlhodobejšie sledovanie (12 týždňov až 6 mesiacov) boli výsledky týkajúce sa intenzity bolesti v zahrnutých štúdiách nejednotné.
Pri fyzickej únave (4 štúdie): 3 zo 6 intervencií viedli na konci liečby k zlepšeniu, 3 k zhoršeniu. Výsledky týkajúce sa fyzickej únavy po liečbe boli nejednotné: niektoré štúdie zaznamenali jej zmiernenie, iné nárast príznakov.
V oblasti fyzických funkcií (3 štúdie): všetky 4 intervencie priniesli zlepšenie na konci liečby, hoci výsledky pri dlhodobejšom sledovaní boli opäť zmiešané (2 sa zhoršili, 1 sa zlepšila, 1 zostala stabilná).
Pokiaľ ide o dodržiavanie liečby a konzistentnosť intervencie, prijateľnú mieru účasti a dochádzky uvádzala iba jedna štúdia; v ostatných štúdiách to predstavovalo problém. Vernosť realizácie intervencie bola v 3 štúdiách hodnotená ako „dobrá“ a v 2 štúdiách sa neuvádzala.
Hodnotenia GRADE: veľmi nízka istota dôkazov pri intenzite bolesti a fyzickej únave, nízka istota pri fyzickej funkcii (napriek konzistentnému zlepšeniu naprieč štúdiami). Pokiaľ ide o uskutočniteľnosť a mieru zotrvania účastníkov v štúdii (resp. ich odpadávania), výsledky sa hodnotili ako dôkazy veľmi nízkej kvality. Žiadna štúdia nehodnotila proces realizácie ani nákladovú efektívnosť. Kvalitatívne údaje (GRADE-CERQual, nízka istota) naznačili, že pacienti vo všeobecnosti považovali reguláciu tempa aktivít za užitočnú pri zvládaní symptómov a posilňovaní sebaúčinnosti. Mnohí však mali problém preniesť teóriu do praxe, najmä pod časovým tlakom, pri pracovných, finančných či sociálnych nárokoch alebo keď bola v rozpore s ich osobnostnými črtami, napríklad s neochotou „pôsobiť lenivo“.
Otázky a myšlienky
Ako ukazujú výsledky, účinky operantného dávkovania aktivít na bolesť, únavu a fyzické fungovanie sa v jednotlivých zahrnutých štúdiách líšili. Niektoré uvádzali zlepšenie, iné zhoršenie sledovaných výsledkov. Obavy týkajúce sa rizika skreslenia boli obzvlášť výrazné pri hodnotení intenzity bolesti a fyzickej únavy a v menšej miere aj pri hodnotení fyzického fungovania. Cieľom tohto prehľadu bolo stanoviť jasnejšiu definíciu operantného dávkovania aktivít a zlepšiť jednotnosť opisu a hodnotenia intervencií, no medzi štúdiami naďalej pretrvávala značná heterogenita. Hoci sa táto heterogenita kvantitatívne nehodnotila, mohla ovplyvniť výsledky a obmedzuje možnosť vyvodzovať závery o účinnosti operantného dávkovania aktivít.
Ďalším možným vysvetlením týchto nejednotných výsledkov je klasifikácia účastníkov a mechanizmy, ktoré sú základom ich príznakov. Chronická bolesť sa vo všeobecnosti definuje ako bolesť, ktorá pretrváva alebo sa opakovane vracia dlhšie ako tri mesiace. Pojem primárna bolesť označuje bolesť, ktorú nemožno dostatočne vysvetliť základným ochorením alebo ktorá súvisí s výraznou emocionálnou záťažou či funkčným obmedzením. Tieto klasifikácie však samy osebe nemusia dostatočne vystihovať zložité biologické, psychologické a sociálne mechanizmy, ktoré prispievajú k príznakom konkrétneho človeka. Neprítomnosť zistiteľných štrukturálnych abnormalít pri lekárskom vyšetrení pritom neznamená, že nie sú prítomné základné biologické alebo fyziologické mechanizmy. Niektorí účastníci klasifikovaní ako osoby s primárnou chronickou bolesťou preto mohli mať nerozpoznané alebo nedostatočne vyšetrené ochorenia, čo mohlo prispieť k rôznorodosti skúmaných skupín a ich odpovedí na liečbu.
Naše nedávne články o hypofosfatázii a endometrióze poukázali na možné dôsledky oneskorenej diagnostiky vrátane dlhšieho pretrvávania príznakov a ťažkostí pri dosahovaní primeraných výsledkov liečby. Tieto skutočnosti zdôrazňujú význam presného klinického posúdenia a správnej klasifikácie pacientov pri hodnotení intervencií pri chronickej bolesti.
Celkovo tento prehľad predstavuje dôležitú korekciu očakávaní pre klinikov, ktorí pravidelne odporúčajú dávkovanie aktivít podľa stanovených kvót ako osvedčenú stratégiu samostatného zvládania ťažkostí. Dostupné dôkazy zatiaľ neumožňujú vyvodiť jednoznačné závery o jeho účinnosti. Zaujímavé je, že pri niektorých intervenciách, ktoré spočiatku po 6 až 10 týždňoch zmiernili bolesť alebo únavu, sa pri následnom sledovaní po 3 až 6 mesiacoch hodnoty vrátili k východiskovým alebo sa stav ďalej zhoršil. To prináša dôležitú klinickú otázku: mali by sme operantné dávkovanie aktivít vnímať ako zručnosť, ktorú treba pravidelne upevňovať alebo pri nej poskytovať dodatočnú podporu, a nie ako jednorazovú intervenciu, od ktorej sa očakávajú dlhodobé prínosy?
Napokon, prekážky, ktoré uvádzali pacienti, prinášajú cenné poznatky pre klinickú prax. Patrili k nim úlohy, ktoré trvali dlhšie, než pacienti očakávali, neochota prerušiť činnosť pred jej dokončením a mylná predstava, že dávkovanie aktivít znamená iba spomalenie. Tieto zistenia naznačujú, že účinné zavedenie si vyžaduje viac než len predstaviť tento koncept alebo poskytnúť písomné informácie. Edukácia pacientov by mala riešiť tieto praktické prekážky, objasniť dôvody stanovenia vopred určených objemov aktivít a pomôcť pacientom začleniť stratégie dávkovania aktivít do každodenného života.
Hovorte so mnou ako so šprtom
Autori poukázali na viaceré obmedzenia svojej syntézy. Keďže bolo k dispozícii len deväť štúdií, ukazovatele výsledkov sa na mnohých hodnotiacich škálach výrazne líšili a neboli dostatočne porovnateľné na vykonanie metaanalýzy, autori sa spoliehali na počítanie hlasov podľa smeru účinku. Tento prístup síce ukazuje, či sa výsledky zlepšili alebo zhoršili, ale nevyjadruje rozsah týchto zmien ani neurčuje ich klinický význam. Pozitívny smer účinku pritom neznamená, že zlepšenie bolo štatisticky významné alebo klinicky relevantné v porovnaní s kontrolnou skupinou. Viaceré zahrnuté štúdie nepreukázali významné rozdiely medzi skupinami. Zlepšenia pozorované v intervenčnej skupine preto nemožno automaticky pripísať samotnému operantnému dávkovaniu aktivít. V kombinácii s veľmi nízkym až nízkym hodnotením podľa GRADE pri takmer všetkých výsledkoch tieto obmedzenia znamenajú, že zistenia treba vnímať skôr ako podnet na formulovanie hypotéz než ako presvedčivý dôkaz.
Riziko skreslenia bolo vo všetkých zahrnutých štúdiách značné. Zo štyroch randomizovaných kontrolovaných a pilotných randomizovaných kontrolovaných štúdií bolo adekvátne utajenie pridelenia účastníkov jasne opísané iba v jednej. Vzhľadom na povahu intervencií sa zaslepenie účastníkov považovalo za nepraktické a v žiadnej štúdii sa nepodarilo zaslepiť terapeutov. Jedna štúdia nepoužila analýzu podľa princípu intention-to-treat s odôvodnením, že mala malú vzorku, zatiaľ čo v inej štúdii neboli uvedené dve merania fyzických výsledkov. Problémom bolo aj udržanie účastníkov v štúdii: v niektorých štúdiách dosiahla miera predčasného ukončenia účasti 30–61 %, čo ešte viac obmedzuje dôveru v zistenia z dlhodobejšieho sledovania.
Napokon sa autori dodatočne rozhodli uprednostniť výsledkové ukazovatele zahrnuté do zavedených súborov základných výsledkov a hodnotené aspoň v troch štúdiách. Tento pragmatický prístup síce pomohol štruktúrovať syntézu, zároveň však znamenal, že viaceré klinicky významné výsledkové ukazovatele vrátane kvality života, psychického fungovania a každodenných činností nebolo možné syntetizovať, pretože ich hodnotil príliš malý počet štúdií.
Záverečné posolstvá
-
Fyzické fungovanie sa môže zlepšiť, no dôkazy sú naďalej nejednoznačné. Všetky štyri intervencie hodnotiace fyzické fungovanie zaznamenali na konci liečby zlepšenie, hoci dlhodobejšie výsledky boli zmiešané a istota dôkazov bola nízka. Tieto zistenia naznačujú potenciálne pozitívny účinok, nie však presvedčivý dôkaz o účinnosti operantného dávkovania aktivít.
-
Výsledky týkajúce sa bolesti a únavy sú naďalej nejednotné. Pri niektorých intervenciách sa zaznamenalo zlepšenie, pri iných zhoršenie výsledkov. Prínosy sa javili ako nejednotné aj pri dlhodobejšom sledovaní, pričom istota dôkazov bola veľmi nízka.
-
Operantné dávkovanie aktivít zatiaľ nie je štandardizované. Obsah, trvanie a spôsob realizácie 10 intervencií sa výrazne líšili, čo sťažuje určenie najúčinnejších zložiek.
-
Úspešné zavedenie si vyžaduje viac než len edukáciu pacienta. Nedostatok času, ťažkosti s prerušením činnosti pred jej dokončením a obavy, že budú pôsobiť lenivo, môžu sťažovať dodržiavanie odporúčaní. Zdravotnícki pracovníci by mali tieto prekážky riešiť, keď pacientom pomáhajú začleniť dávkovanie aktivít do každodenného života.