Ellen Vandyck
Vedúci výskumu
Nestabilita ramena je stav, s ktorým sa často stretávame vo fyzioterapeutickej praxi. V prípade traumatickej nestability ramena sa často uprednostňuje operácia. Fyzioterapeutická rehabilitácia je väčšinou indikovaná pri atraumatickej nestabilite ramena, aby sa posilnilo stabilizačné svalstvo okolo glenohumerálneho kĺbu. U jedincov s atraumatickou nestabilitou ramena však môže dôjsť k štrukturálnemu poškodeniu kĺbu. U tejto podskupiny pacientov nie je jasné, či je chirurgický zákrok prospešný. Táto randomizovaná kontrolovaná štúdia preto skúma doplnenie fyzioterapeutickej rehabilitácie o chirurgický zákrok s cieľom zlepšiť výsledky u pacientov s atraumatickou nestabilitou ramena, ktorí majú poškodené mäkké tkanivá v ramenných kĺboch.
Kandidáti vhodní na zaradenie do tejto RCT mali atraumatickú nestabilitu ramena, ktorá bola definovaná ako neistota (strach) v ramennom kĺbe. Účastníci boli náhodne zaradení do stabilizačnej alebo kontrolnej skupiny. Skupina so stabilizáciou ramena podstúpila operáciu kapsulárnej plikácie a v prípade potreby aj reparáciu labyrintov. Kapsulačná plikácia je zákrok, pri ktorom sa stiahne uvoľnená alebo nadbytočná časť kapsuly. Účastníci randomizovaní do kontrolnej skupiny podstúpili artroskopické hodnotenie kĺbového puzdra bez akéhokoľvek kapsulárneho alebo labrálneho zákroku.
Obe skupiny dodržiavali rovnaký protokol pooperačnej fyzioterapie. Cieľom tohto protokolu bolo zlepšiť funkciu svalov okolo ramenného kĺbu a začal sa po 4-týždňovej imobilizácii v závese. Počas 6 mesiacov po operácii sa uskutočnilo maximálne 12 fyzioterapeutických sedení.
Primárnym výsledkom bola bolesť a funkčné zhoršenie po 2 rokoch, merané pomocou vlastného výsledku Western Ontario Instability Index (WOSI). Minimálny významný rozdiel je zníženie o 10,4 bodu.
Celkovo 68 účastníkov bolo náhodne zaradených do skupiny s artroskopickou stabilizáciou ramena alebo do kontrolnej skupiny, ktorá podstúpila len diagnostickú artroskopiu. Obaja pacienti absolvovali rovnaký protokol pooperačnej fyzioterapie. Základné kritériá ukázali, že skupiny boli na začiatku dobre porovnateľné.
Skóre WOSI na začiatku bolo 67 a 68 v kontrolnej skupine a v skupine so stabilizáciou ramena. Primárnym koncovým ukazovateľom bola zmena skóre WOSI po 24 mesiacoch. Kontrolná skupina dosiahla 32 bodov a skupina so stabilizáciou ramien 35 bodov. Rozdiel medzi skupinami bol teda pod hranicou minimálne klinicky významného rozdielu 10,4 bodu. V oboch skupinách však došlo k zlepšeniu počas celého obdobia štúdie, pričom najväčšie zlepšenie bolo zaznamenané počas prvých 6 mesiacov.
Atraumatická nestabilita ramena bola definovaná ako neistota (strach) v ramennom kĺbe, avšak neboli opísané žiadne klinické testy. Nie je teda jasné, do akej miery sa nestabilita prejavovala v každodennom živote pacientov. Vyskytla sa počas športových aktivít alebo už počas jednoduchých každodenných činností? Nestabilita sa môže prejavovať ako spektrum a rôzne možnosti rehabilitácie môžu byť vhodnejšie pre určité podskupiny pacientov. Táto otázka však nebola predmetom tejto štúdie.
Každý účastník s atraumatickou nestabilitou ramena podstúpil diagnostickú artroskopiu a až keď artroskopia potvrdila prítomnosť kapsulárneho alebo labrálneho poškodenia, účastník bol náhodne zaradený do skupiny s chirurgickou stabilizáciou alebo do kontrolnej skupiny. To znamená, že každý účastník podstúpil nejakú formu operácie. V niektorých prípadoch bol kĺb opravený, v niektorých bol kĺb iba posúdený. V oboch prípadoch sa vykonáva invazívny zákrok, ktorý môže byť sprevádzaný nežiaducimi udalosťami. Výsledky naznačujú, že artroskopický posun kapsuly nepriniesol výhody v porovnaní s diagnostickou artroskopiou, a preto by sa nemal zvažovať pri atraumatickej nestabilite ramena.
Skupiny boli na začiatku dobre porovnateľné, avšak neboli uvedené žiadne podrobnosti o artroskopických nálezoch. Takže tu nevieme, do akej miery sa skupiny zhodovali v poškodení kapsuly a labry, ktoré sa pozorovalo počas artroskopie.
V oboch skupinách došlo k zlepšeniu počas prvých 6 mesiacov štúdie. Pooperačný fyzioterapeutický protokol sa začal po 4 týždňoch imobilizácie závesom po artroskopii. Dalo by sa teda predpokladať, že fyzioterapeutický program bol hlavnou príčinou pozorovaných zlepšení bez ohľadu na to, či pacient podstúpil operáciu kapsulárneho posunu alebo nie. Napriek tomu je to príliš zjednodušené, keďže priemerné trvanie symptómov bolo približne 7 rokov a približne 90 % účastníkov už predtým absolvovalo fyzioterapiu, ale napriek tomu mali stále vysoký stupeň bolesti a postihnutia. V tomto prípade mohol k pozorovanému zlepšeniu prispieť placebo efekt.
Operácia kapsulárneho posunu, pri ktorej sa kĺbové puzdro "stiahne", neviedla k lepším výsledkom ako placebo artroskopická operácia, pokiaľ ide o zlepšenie bolesti a funkčných porúch. Obe skupiny sa zúčastnili na rovnakom pooperačnom fyzioterapeutickom protokole, čo naznačuje, že by bol vhodný na rehabilitáciu atraumatickej nestability ramena.
Dodatočný odkaz
Čo vám univerzita nepovie o syndróme impingementu ramena a dyskinéze lopatky a ako masívne zvýšiť úroveň svojej hry s ramenami bez toho, aby ste zaplatili jediný cent!